Parrainage d'enfants africains

Učebnice pro Guineu - osobní zkušenost adoptivního rodiče

Vážení spolurodičia,

Do 8.9. máme možnosť “svojim“ adoptovaným deťom poslať dar alebo peniaze na jeho kúpu. Ak by ste váhali, čo by to malo byť, myslím si, že Vám môžem poradiť.

Mal som šťastie a Guineu som opakovane navštívil, pritom som sa osobne stretol s miestnymi organizátormi projektu, s deťmi samotnými aj s ich rodičmi. Navštívil som „svojho“ Anselma v jeho dome na predmestí Conakry, kde na približne 40 metroch štvorcových žijú dvaja dospelí a 5 detí. Kúpeľňu a toaletu zdieľajú s niekoľkými ďalšími rodinami z okolitých domov (všetci si ma prišli obzrieť, pre mnohých som bol ich prvý živý beloch). Anselmov strýko, živiteľ rodiny, je učiteľ na dôchodku, tento životný štandard sa teda v Conakry týka toho, čo by sme u nás zrejme nazvali strednou triedou.

Ponúkli nám pohostenie: chladenú vodu v igelitovom vrecúšku (keď som bol malý, dostávali sme v takých vrecúškach mlieko) a Alphonse, lekár, ktorý projekt v Guiney vedie, mi neskôr povedal, že ho prekvapilo, že si dovolili taký luxus. Voda v plastovom vrecku.

Navštíviť Guineu je veľmi poučné, toľko vecí, ktoré my považujeme za úplne samozrejmé – a nevyhnutné – tu jednoducho nie sú a to, že chýbajú, zásadne mení život ľudí spôsobmi, ktoré si nedokážeme predstaviť, až kým to nevidíme na vlastné oči.

Jedným z najsilnejších zážitkov pre mňa zostáva chvíľa, keď som Anselmovi podal knihy, ktoré som preňho kúpil. Trochu som sa hanbil: pred odchodom som nad darom príliš nerozmýšľal (mohol som si lepšie rozmyslieť, aké knihy to budú, a objednať ich vopred, nenašiel som si na to však čas) a iba som narýchlo pri prestupe na parížskom letisku kúpil dvoch Asterixov. Aby som nešiel s prázdnymi rukami. Nemyslím si, že by som niečím takým ohúril vlastné deti.

Anselmovi sa však rozšírili oči a on i súrodenci si hneď sadli na podlahu a sústredene, s takmer posvätnou úctou listovali v knihách, akoby neverili, že čosi také vlastnia. Naraz zabudli na inštruktáž o tom, ako sa majú správať (zjavne ich na mňa starostlivo pripravili, deti si ma ctili, akoby na návštevu prišiel kráľ), zabudli, že tam vôbec som a úplne sa nechali pohltiť obrázkami a písmenami. Otvoril sa im nový svet a oni doň dychtivo vošli. Na túto moc slov na papieri sme u nás už takmer zabudli a obraz malých hlavičiek s veľkými očami, ako fascinovane hľadia na stránky, mi zostal pevne vrytý v pamäti.

Vzdelanie, ktoré Pro-contact deťom z chudobných rodín v Guiney pomáha sprostredkovať, je pre tieto deti a ich rodičov zásadné. Predstavuje pre nich nádej na lepšiu budúcnosť, ktorú by bez našej pomoci nemohli dosiahnuť. Na všetkých rodičoch, ktorých som stretol, bolo vidieť obrovskú úľavu: všetci túžili svojim deťom dať lepší život, než majú sami, a vďaka našim príspevkom majú nádej, že sa im to podarí. Vzdelanie radikálne mení životy detí. V projekte je dievča, ktorému sa práve vďaka podpore jej adoptívnych „rodičov“ podarilo uhájiť si nezávislosť a vyhnúť sa nútenému manželstvu. Hoci jej nevlastný otec už vybral manžela (u dievčat v stredoškolskom veku relatívne bežná prax), bránila sa práve tým, že má vďaka podpore z Česka bude mať možnosť získať dobrú prácu. Hlava rodiny nakoniec tomuto argumentu ustúpila a dievča pokračovalo v štúdiách s úmyslom ísť po skončení strednej školy na univerzitu.

Tým, že pochádzame z kultúry, kde je vzdelanie bezplatné, povinné a samozrejmé, je pre nás zložité si uvedomiť, akú obrovskú hodnotu má, a aký potenciál predstavuje. Deti, ktoré v Guiney chodia do školy a dobre sa im v nej darí, majú v živote dramaticky lepšie šance, než deti, ktoré túto možnosť nedostanú.

A ja osobne som presvedčený, že deti, ktoré ju dostanú, majú potom moc zlepšiť šance ostatným. Predstavujem si to ako pozitívne zakliaty kruh, ktorý môže nakoniec postupne pomôcť zlepšiť životy celej krajiny.

A tu sa dostávam k daru, ktorým sme začali. Je pre nás bežné, samozrejmé a banálne, že naše deti v škole dostávajú učebnice, aby školu mohli zmysluplne absolvovať. V Guiney to tak nie je. Náš príspevok na dieťa pokrýva len školné, ktoré umožní dieťaťu do školy chodiť. Logistika okolo učebníc zostáva potom buď na rodičoch, alebo na organizátorovi projektu, ktorému na niečo také naozaj nezostávajú prostriedky. Rodičom tiež nie, často nemajú ani vodu v plastovom vrecku.

Podľa Alphonsových slov je to, že deti nemajú učebnice, dôležitá prekážka v štúdiu a považuje to za vážny problém, ktorý deti, už tak znevýhodnené chudobnejším prostredím, znevýhodňuje druhýkrát – viete si predstaviť, ako sa študuje bez učebníc?

Minulý rok kompletná sada už použitých učebníc pre 14-ročného žiaka stála cca 400 000 guinejských frankov, podľa dnešného kurzu necelých 1100 českých korún, nové stoja asi dvojnásobok. Práve čakám na aktuálnu cenu, ale nepredpokladám, že by stúpla nad 500 000 frankov. Výhodou je, že knihy zostávajú v rodinách detí a jedným nákupom kníh tak môžete pomôcť viacerým deťom, napríklad mladším súrodencom, ktorí knihy zdedia. Alphonse pre „naše“ deti už niekoľko krát učebnice nakúpil a je pripravený to urobiť aj pre tie „Vaše“. Zvážte, či „svojmu“ guinejskému dieťaťu nechcete darovať práve učebnice. A možno ešte nejakú knihu k tomu.